Slovensko je zvláštna krajina, v ktorej sa presadzovaniu princípov zelenej politiky dlhodobo akosi nedarí. Špecifikom našej situácie je skutočnosť, že environmentálne témy nie sú ani náhodou predmetom verejnej diskusie. Ich skutočné presadzovanie v rámci programov jednotlivých politických strán absentuje. Ochranu prírody v nich väčšinou zastupuje len niekoľko všeobecných súvetí, tvoriacich formálnu povinnú jazdu. Príčin môže byť niekoľko, ale je zrejmé, že všetky politické reprezentácie, vrátane reformných, v poslednom štvrťstoročí vedome tému obchádzali. Jedným z dôvodov je substitučný charakter väčšiny inštitúcií našej spoločnosti, ktorá dlhodobo predstiera záujem na budovaní moderného demokratického štátu (v EU sa to patrí), ale zároveň nie je ochotná dodržiavať základné pravidlá. V spoločnosti, v ktorej nie je rozvinutá schopnosť uvažovať o veciach v širších súvislostiach, eventuálne presahujúcich horizont susedovho plota, možno len ťažko očakávať vnímanie jemnejších detailov. Pravdepodobne tu spočíva hlavný problém a nie v povrchnom delení krajiny na reformnú a konzervatívnu časť, lepšie a horšie Slovensko. V skutočnosti nič tak jednoznačne vyhranené neexistuje, deliaca čiara prebieha cez osobnostnú výbavu každého z nás.
Tzv. zelená agenda v modernej otvorenej spoločnosti pritom nemôže absentovať, len ju netreba chápať izolovane. Dlhoročné skúsenosti tejto krajiny ukazujú, ako environmentálne kauzy priamo nastavujú zrkadlo vzájomnému vzťahu občana a štátu (dotýka sa majetkových a občianskych práv), ako aj celkovej hospodárskej politike (súkromný verzus verejný záujem). Máme tu „liberálov“, ktorí si zrejme nikdy nepoložili základné otázky o hraniciach našej slobody. Keď sú vo vláde, postkomunistické ministerstvá sa správajú k tejto krajine a obyvateľstvu rovnako darebácky a beztrestne (personálne obsadenie nepustí), ako keď vládnu národne a sociálne orientované sily. Naši ekonomickí liberáli bez mihnutia oka dokážu nadradiť požiadavky slobodného podnikania nad slobody dotknutej verejnosti a samospráv. Často radi vzhliadajú k ázijským tigrom (všelijaké tie projekty Singapur) pre ich bezkonkurenčné slobody v podnikaní, ale tvária sa, že nevidia aj druhú stránku mince a tou sú nízke, alebo žiadne ekologické štandardy a veľmi voľné vnímanie občianskych a majetkových práv obyvateľstva. Myslím, že život v neslobode a bez perspektívy rozhodovať o vlastnom osude, nikdy nebude vytvárať priaznivé podmienky na rozvoj kreativity a inovácie aj v ekonomike.
Ja osobne som bral dobre utajovaný program Siete ako niečo, čo konečne po desiatich rokoch reformného mantrovania dokázalo prekročiť výrazne obmedzujúce dedičstvo minulosti (princíp, kedy tzv. liberálni reformátori z pozície štátu uvažujú o verejnosti a samosprávach v podstate rovnako ako komunistickí plánovači).
Čo nám treba ak by sme v budúcnosti chceli začať skutočne uplatňovať zelenú politiku?
Štátne inštitúcie, ktoré nepovažujú slobodnú a otvorenú spoločnosť za úhlavného nepriateľa. Zdrojom politickej moci je v demokratickom systéme občan a štátne inštitúcie (ministerstvá a ich úrady) poskytujú servis občanovi (nie naopak). Nástroje k dosiahnutiu cieľa sú desaťročia známe a zároveň stále nevyužívané – decentralizácia, regióny majú mať právo samostatne rozhodovať o svojej budúcnosti a predstavách rozvoja, posilnenie právomocí občana a samospráv v rozhodovacích procesoch napr. v územnom plánovaní (aktuálne stavebný zákon)
Hospodárske uvažovanie, ktoré postupne opustí ťažkopádne predstavy z predminulého storočia (nekritická podpora ťažkého priemyslu, montovne a protekcionárstvo, fundamentalistický antiekologizmus) a začne si konečne všímať súčasný technologický vývoj vo vyspelých krajinách, ktorý nie je ani zďaleka v tak radikálnom rozpore s ochranou životného prostredia ako u nás. S tým súvisí aj objavenie pojmov ako je napr. kvalita života, alebo ekosystémové služby, ktoré sú v normálnych otvorených spoločnostiach už dávno súčasťou ekonomických kalkulácií (kvalita životného prostredia - sebavedomí kvalifikovaní občania ako zdroj štátnej moci – štátne úrady slúžiace občanom – prosperujúca inovatívna ekonomika).
Problém nespočíva v tom, že by si nevyhnutné východiskové predpoklady zmeny v nahliadaní na zelenú problematiku na Slovensku nikto doteraz neuvedomoval. Problém spočíva v kultúrnych a geografických limitoch našej krajiny, ktorá je historicky náchylnejšia tolerovať určitú mieru korupcie a svojvôle vrchnosti. Avšak posledné, hoci rozpačito ukončené, programové vzopätie Siete paradoxne poskytuje nádej, že sa tu vždy nájde dosť síl ochotných popasovať sa s touto karmou. Ten tlak na uplatňovanie zelenej politiky pravdepodobne v budúcnosti nevzíde od terajších roztrúsených ekologických NGO (ich hlas prakticky v spoločnosti nerezonuje), ale bude skôr súčasťou nárastu širšie koncipovaných politických požiadaviek verejnosti na garantovanie občianskych a majetkových práv s čím súvisí aj určitá kvalita života. https://www.facebook.com/Lubo%C5%A1-Kurthy-155156774833437/