Väčšina obyvateľov Slovenska nemá dôvod a ani ich nenapadne uvažovať o hodnote vlastnej krajiny a kvalite životného prostredia, ktoré ich bezprostredne obklopuje. Teda nenapadne ich to, pokiaľ sa ich obydlia a pozemky nenachádzajú na území v hľadáčiku príslušného orgánu banskej štátnej správy (obvodný banský úrad). Veľká časť obyvateľov tejto krajiny žije v šťastnej predstave, že 26 rokov od pádu totalitného režimu tu funguje aspoň relatívne otvorená spoločnosť, v ktorej sú garantované základné občianske a majetkové práva pre všetkých (ústava dokonca hovorí o rovnoprávnosti všetkých foriem vlastníctva). Bohužiaľ ľudia z Detvy, Kremnice, alebo Košíc mali v priebehu posledného desaťročia dostatočné množstvo príležitostí, aby sa mohli presvedčiť, že tomu tak v skutočnosti nie je.
Už sme si akosi zvykli na rozhodovanie úradov v závislosti od politických tlakov, rovnako ako sme rezignovali na ich nestrannosť, nedajbože by sme mohli očakávať rozhodnutia v prospech prevládajúceho názoru verejnosti. Ťažko si však stále zvykáme na nový a originálny druh aktivizmu úradov, pri ktorom je všetko obrátené naruby. Ide o otvorené obhajovanie a presadzovanie súkromných záujmov nositeľmi štátnej moci (úradníci MH a MŽP). Títo ľudia platení z našich daní radi poskytujú starostom obcí dotknutých ťažobnými zámermi zavádzajúce informácie, ktoré ich majú vopred nasmerovať ku súhlasnému stanovisku. Predovšetkým prezentujú ničím neopodstatnený názor (bez opory v platných zákonoch), že v podstate všade a za každých okolností je ťažba v záujme štátu. Nepriamo sa tak snažia obyvateľov a samosprávu zastrašiť a vyvolať dojem márnosti vopred prehratého odporu voči ich „odbornému“ stanovisku. V prvých fázach procesu sa úrady snažia čo najrýchlejšie a pokiaľ možno v tichosti bez odporu verejnosti vyhlásiť na dotknutom území CHLO (chránené ložiskové územie) a následne vytýčiť dobývací priestor, s tým že vlastne o nič nejde. Neskôr, keď sa už dezorientovaná verejnosť konečne mobilizuje, naopak tvrdia, že územie je už pod osobitnou ochranou. Otázkou je, načo si obyvatelia platia takúto darebácku službu a aký je vôbec charakter tohto štátu, keď si jeho predstavitelia musia vynucovať od občanov súhlas so súkromnými aktivitami takýmto neférovým spôsobom.
Proti základnej myšlienke modernej otvorenej spoločnosti ide totalitná predstava našich úradov, že schvaľovacie procesy ako napr. EIA sú jednosmerné (na Slovensku nakoniec vždy musia zákonite vyústiť do schválenia projektu, jeho zastavenie vôbec neprichádza do úvahy). Dôsledkom takéhoto mentálneho nastavenia je krajina, v ktorej sa už teraz nachádzajú fatálne postihnuté regióny bez akejkoľvek nádeje a s vopred predurčeným osudom.
Akoby tomuto štátu nestačili vážne sociálne problémy v lokalitách s útlmom neefektívnej ťažby, Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici (Ministerstvo hospodárstva SR) sa od roku 2005 pokúša presadiť povrchovú ťažbu zlata v Kremnici a najnovšie aj radikálne rozšírenie povrchovej ťažby bentonitu v širšom regióne Kremnicka (terajšie lokálne lomy má nahradiť mesačná krajina na rozsiahlom území medzi Žiarom nad Hronom a Kremnicou ). Plánovaný „rozvoj banského priemyslu“ by priniesol nielen devastáciu celého územia (i keď podľa jednej pani z MŽP je povrchová ťažba v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja), ale aj neblahé socio-ekonomické súvislosti (výrazný pokles cien nehnuteľností a pozemkov, rozpad doteraz zdravej sociálnej štruktúry obyvateľstva, blokovanie rozvoja regiónu, ktorý stráca atraktivitu pre sofistikovanejšie investície napr. do turistického ruchu). Extenzívna rozpínavosť banského úradu postupne negatívne zasahuje do života miest a obcí celého regiónu, kde sa už 10 rokov stretáva s nebývalým odporom verejnosti (tisíce členov v OZ Kremnica nad zlato a OZ Kremnické vrchy pre život, stanoviská a uznesenia samospráv).
V priebehu tohto obdobia obyvateľstvo a samospráva (mesto Kremnica) podali viacero žalôb na štátne inštitúcie ako je napr. Obvodný banský úrad, alebo Obvodný úrad životného prostredia (OZ KnZ zastupuje právnická kancelária Procházka&partners), pričom k jednej zo žalôb proti banskému úradu sa pridala samostatnou žalobou aj Krajská prokuratúra v BB (po konštatovaní nezákonného postupu). Obdobný problém s „odborníkmi“ z banských úradov majú aj iné samosprávy v rámci SR (Detva, Košice). Podstatou problému, ktorý majú občania a samosprávy so špecializovanými štátnymi úradmi je pravdepodobne zámerné nerešpektovanie ustanovení aktualizácie surovinovej politiky z roku 2004, platných zákonov a dezinterpretácia pojmov ako racionálne využívanie nerastného bohatstva SR, prípadne verejný záujem. Zdá sa, že jediným cieľom zainteresovaných štátnych inštitúcií je krátkodobé „efektívne a racionálne“ drancovanie krajiny a presun zisku do rúk konkrétnych súkromných spoločností (väčšinou bez preukázateľného doterajšieho zisku a kapitálu), to všetko samozrejme na úkor prirodzeného rozvoja regiónov. Náklady na dlhodobú starostlivosť o zdevastované územia so sociálne odkázaným obyvateľstvom (v prípade rozbehnutia tohto typu banskej činnosti by v postihnutom regióne boli ochotné žiť len najnižšie sociálne vrstvy a vylúčené skupiny) by samozrejme v budúcnosti museli byť sanované z verejného rozpočtu a ich hodnota by mnohonásobne presiahla smiešny „zisk“ štátu (podľa platnej legislatívy z úhrady za vydobytý nerast získava štát 3% a ťažiari 97%). Pritom práve Kremnica bola už v roku 2005 príkladom toho, ako sa po desaťročiach od ukončenia ťažby možno odpútať od minulosti a rozbehnúť nové možnosti.
Riešením a podstatou celého príbehu je nevyhnutnosť zásadnej zmeny vo vzťahu občan – štát v tejto krajine. V rozvinutých európskych krajinách v zásade nebývajú občania vnímaní ako znevoľnená bezprávna biomasa. Ich sebavedomie a oprávnená hrdosť na svoju krajinu a štátne inštitúcie, ktoré násilne nepresadzujú „rozvoj“ regiónov v rozpore s predstavami miestnych, je často zdrojom dlhodobejšie udržateľnej prosperity než zásoby nerastov v skorumpovaných krajinách tretieho sveta a východnej periférie EU. Podľa zástupcov Slovenskej republiky z jednotlivých dotknutých ministerstiev (MŽP a MH) je naša krajina aj so živým inventárom zjavne bezcenná, keďže im opakovane nič nebráni uprednostniť vo svojich rozhodnutiach okamžitý „zisk“ pred zdravým rozumom dobrého hospodára.
Ak raz dôjde k zmene aj na Slovensku, Ministerstvo hospodárstva by malo okamžite zastaviť celkovú politiku a plány na tzv. rozvoj banského priemyslu (nepriamo sa odrážajú v rôznych legislatívnych úpravách napr. aktuálne stavebného zákona), ktorý je pripravovaný dlhodobo na úkor celej našej spoločnosti (žeby v prospech spriaznených schránok?). Dôležité bude dopracovať povinnosti vyplývajúce z platnej surovinovej politiky štátu (ocenenie ložísk, diferenciálna banská renta, zvýšenie poplatkov), aby SR prestala byť atraktívnym miestom pre miniatúrne developerské spoločnosti ako Ortac, Tournigan, Forte Energy...., ktorých pôsobenie v susednom Rakúsku je len ťažko predstaviteľné (rovnako ako vydieranie verejnosti a samospráv štátnymi úradmi a súkromnými spoločnosťami). Žiadny právny predpis, ani banský zákon nestanovuje, že banská činnosť sa musí realizovať na každom území výskytu ložiska nerastných surovín. Dôležitými nástrojmi môže byť reálne posilnenie účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch a predovšetkým posilnenie právomocí samospráv v územnom plánovaní.
Mgr. Luboš Kürthy
